O egu

Pri mojich aktuálnych zamysleniach o vzťahoch som sa dostala aj k tomu, ako nám naše vlastné egá komplikujú situácie, dokonca aj pri vzťahoch, na ktorých nám veľmi záleži. Väčšinou je ľahké všimnúť si, kedy sa prejavuje ego niekoho iného. Vidíme veci, ktoré sa nám nepáčia a nazývame to aroganciou, nadradenosťou, pocitom dôležitosti, alebo komentujeme výrokmi typu „aby si sa nepo…“, „jasné, len ty vieš, ako…“ a podobnými nie práve lichotivými slovami.

Keď ide o nás samotných, také transparentné to už nebýva a buď si vôbec nevšimneme, že z nás práve hovorí naše ego, alebo si to všimneme až neskoro, keď povieme alebo urobíme niečo, čo nás potom mrzí. Prípadne nám niekto z okolia povie, že sme egoisti (alebo niečo z horeuvedených slov).

Pritom ego potrebujeme. Pomáha nám prežiť, stáť si za svojím názorom, vyhrávať pri súťažení, ale aj zlepšovať sa a dosahovať svoje ciele. Potrebujeme ho, aby sme sa mohli zamerať na to, čo chceme, keď ego prepojíme so svojimi hodnotami, alebo aby sme svoju cestu dokázali prehodnotiť, keď sa zmenia okolnosti. A pomáha nám aj v situáciách, kedy sa potrebujeme vymedziť vo vzťahu, ktorý nám neprospieva, alebo už aj ubližuje. Dôležité je slovo „pomáha“. Lebo tak to má byť – ego máme, aby nás podporovalo.

Ego je fajn – ak to svoje poznáme. To nám umožňuje vedieť, kedy to naše na nás hovorí, alebo, v horšom prípade, za nás práve rozhoduje. Ideálny stav nastáva, ak sa dokážeme zastaviť, uvedomiť si, že teraz sa ozýva ego a rozhodnúť sa, čo urobíme. Ak je to pre nás zdravé, kľudne  podľa neho zariaďme. Alebo sa rozhodnime urobiť niečo iné, čo práve považujeme za vhodnejšie s ohľadom na situáciu, alebo vzťah, alebo jednoducho, že sa nám nechce míňať energia. Aby to tak mohlo byť, potrebujeme na jeho vyváženie pokoru. Lebo len s pokorou môžeme vo vzťahoch napredovať a budovať ich.