Súdy a hodnotenia

Rozčúlila som sa pred pár mesiacmi pri komunikácii s kamarátom kvôli blbosti. Ozval sa mi po nejakej dobe správou, ako sa mám. Napísala som, že idem práve do kina. Na otázku, na aký film, som mu napísala názov a odpoveď prišla len „?”.

Netuším, čo vlastne hodnotil, no nahnevalo ma, že jedným emotikonom zhodnotil môj výber bez toho, aby sa opýtal, prečo sme si ho vybrali. Aj keby sa nepýtal, mohol aspoň napísať, čo sa mu na tom filme nepáčilo (ak ho vôbec videl). Alebo aké recenzie naň čítal a pre ne sa rozhodol nepozrieť si ho. Čokoľvek, čo by mi pomohlo mať lepší názor a možno sa aj rozhodnúť na ten film neísť.

Uzavrela som si to vtedy s pocitom, že na tom nezáleží. Že mám kino rada, chcem si užiť príjemný čas s ľuďmi, ktorých mám tiež rada, od filmu nemáme očakávanie, že bude na Oscara, takže to bude fajn. Aj bolo 🙂

Celá tá príhoda by bola nevýznamná, keby som si na ňu pred pár dňami nespomenula a vlastne mi pomohla prejsť pokojne cez aktuálnu situáciu. Rozprávala som sa s iným kamarátom o rozhodnutí, ktorému teraz venujem myšlienky a je pre mňa dôležité. Tiež bez akýchkoľvek otázok, čo za tým pre mňa je a ako sa na celú situáciu pozerám, mi po dvoch mojich vetách povedal, že do rovnakej rieky sa nevstupuje.

V prvom momente mi vybehol adrenalín.

V druhom som si dopriala hlboký nádych a celkom pokojne položenú otázku, ako to myslel.

Keď bolo jediným vysvetlením, že „veď to už si zažila, tak načo“, uvedomila som si, že s ním ďalej nechcem diskutovať a že moje očakávanie na rozhovor, ktorý ma môže posunúť, bolo nesprávne. Možno som celú situáciu zle otvorila a mala som jasne povedať, že sa chcem porozprávať a nájsť si SVOJE riešenie. Možno som to celé mohla formulovať inak. A možno som len nebola v ten deň fit na iný prístup.

Tiež som celú situáciu uzavrela s tým, že sa o nej nechcem ďalej rozprávať a presmerovaním pozornosti na filozofické zamyslenie, že rieka asi nebude rovnaká, ak medzitým uplynuli roky.

Premýšľam, či som tak dlho koučom, že je pre mňa už prirodzené zameriavať sa na riešenia a umožňovať iným hľadať si ich riešenia. A tým pádom očakávam, že ľudia, ktorí ma celkom dobre poznajú a oceňujú koučovací prístup, mi moje riešenia v rozhovoroch umožnia…

No nad tým celým mám ešte otázniky, načo máme v našej kultúre potrebu mať názor aj na veci, ktoré sa týkajú iných ľudí a ich situácií. Načo je dobré zhodnotiť niečo, o čom vlastne nič nevieme. Príde mi to smutné a zbytočné. Za seba si idem dať záležať na tom, aby som to nerobila v situáciách, kde to vôbec netreba.