Sebestačnosť

Pripravujem sa na workshop o téme sebestačnosti počas sobotňajšieho Festivalu permakultúry v meste. Pritom som sa zamyslela, čo vlastne sebestačnosť znamená pre mňa. Zistila som, že je to veľmi zaujímavá, len trochu obsiahla téma.

Začala som najprv z opačného konca – že sebestačnosť je opakom závislosti. Pocit nezávislosti je fajn, ale od čoho všetkého má zmysel byť nezávislý? Každý máme svoje predstavy a potreby, tak je pochopiteľné, že tu by odpovede vyzerali veľmi rôzne. No nezaškodí občas si zreflektovať, ako na tom aktuálne sme, čo nás teší a čo by sme chceli obmedziť, prípadne čoho sa chceme vzdať úplne.

Ďalej – pre koho je sebestačnosť témou. Je rozdiel, či sa rozhodujeme z pozície jednotlivca, alebo riešime sebestačnosť rodiny / komunity, ktorej sme súčasťou, alebo sa budeme pozerať na sebestačnosť krajiny, alebo dokonca ľudstva. Nemení sa len početnosť zainteresovaných, menia sa aj vonkajšie vplyvy a súvislosti, ktoré potrebujeme pri dosahovaní pocitu sebestačnosti zohľadňovať a zodpovedať si, ako veľmi sa v jednotlivých oblastiach „odstrihneme“.

Potom – kvôli čomu vlastne sebestačnosť riešime. Aj tu bude mať každý svoje dôvody, predstavy a túžby. Žiť zdravšie, umožniť deťom vyrastať v prírode, splniť si sen o chalúpke pod lesom, nebyť v meste, menej škodiť prírode, alebo byť jednoducho ďaleko od ľudí. Každopádne kým začneme veci meniť, je dobré mať jasno v tom, čo od väčšej (alebo úplnej) sebestačnosti očakávame. Zmeny typu „chcem zdravšie žiť, budem si pestovať vlastnú zeleninu“ nie sú na pár týždňov. Kým to začne fungovať, bude to trvať minimálne niekoľko mesiacov, pravdepodobne niekoľko sezón skúmania a testovania a možno to bude aj pár rokov. A to som si vybrala jednu z najjednoduchších možností, pre ktorú sa možno ani nemusíme presťahovať.

A ešte je tu protihodnota, alebo cena za sebestačnosť. Vyššiu mieru sebestačnosti musíme vyvážiť buď väčšou časovou investíciou, alebo väčšou kapacitou a fyzickou energiou, ktorú do dosiahnutia výsledku potrebujeme vložiť. Ono to za to stojí, keďže na konci máme dobrý pocit. V prvom rade, že sme to zvládli a svoju sebestačnosť si užívame. A v druhom rade, ak sme všetko urobili správne, máme výsledok, kvôli ktorému sme do toho šli.

Asi najpodstatnejšie v celom tom premýšľaní o sebestačnosti pre mňa je, že samotná definícia, čo to vlastne znamená a kde má sebestačnosť hranice, je veľmi individuálna. A že každý z nás si potrebujeme ujasniť, kde sa v nej cítime dobre, čo chceme sami pre seba zmeniť, ako to chceme dosiahnuť, a tiež, kedy to vlastne chceme.

Pretože každý máme svoju pohľad na to, v akom živote sa teraz cítime komfortne a prečo nám vyhovuje práve to, čo si chceme udržať. Keď sa v budúcnosti zmenia okolnosti, môžeme to vždy zvážiť nanovo, urobiť nové závery a nové rozhodnutia. A ak budeme potrebovať ďalšiu zmenu, môžeme to vždy urobiť znovu a tak, ako nám to vtedy bude vyhovovať.

Lebo ak chceme byť spokojní, dôležité je rešpektovať samého seba, dať si slobodu rozhodnúť sa podľa toho, ako to v danom čase a situácii považujeme za najlepšie.

A dať slobodu aj iným, aby sa rozhodovali za seba a podľa seba, rešpektovať fakt, že majú veci inak a že ich životy žijú oni sami.